Your browser version is outdated. We recommend that you update your browser to the latest version.
Fields marked with * are required.

Najbližší seminár

Kontakt:

Janka Šipeková

lua@lua.sk

Kontaktný formulár

Fields marked with * are required.

Priemerný život. Taký sa mnohí z nás rozhodli žiť.

Život je dobrý, ak sa veci stanú presne tak, ako ich očakávame. Ak sa dejú inak, nastáva stres a chaos. Keď búrka prehrmí, potom sa ľudia žijúci priemerný život vrátia do svojho stereotypu, v ktorom sa cítia tak doma, tak bezpečne, tak pohodlne a v ktorom ich nečakajú žiadne väčšie výzvy. 

Tak veľmi sa snažíme stať sa súčasťou toho predpísaného spoločenského stereotypu. A to všetko preto, aby sme dostali od ostatných potvrdenie, že to robíme správne, že máme hodnotu, že sme to dokázali, že sme vlastne úspešní! 

Sme ambiciózni v práci. Dokonca to nerobíme pre seba. Máme predsa deti, o ktoré sa musíme starať. A tie nie sú lacné! Musia chodiť do súkromnej školy, aby od detstva cítili svoju výnimočnosť! A máme exmanželku, s ktorou sme sa rozviedli, lebo sa pôrodmi a rokmi opotrebovala, ale nechali sme jej veľký dom a prídavky na deti platíme príkladne. A mladá milenka tiež nestojí malo. Tie dievčence sú dnes poriadne náročné- hneď chcú dovolenky, byty, chcú sa poistiť, že ich láska a energia nevyjdú nazmar.. Dobré reštaurácie sú síce drahé, ale ukázať sa v nich je nevyhnutnosť. Kvalitné auto a značkové šaty sú absolútnym základom. Inak tento život nemá zmysel...

A čo ak sme ambiciózni, len preto, že sa bojíme? Čo ak ten hnací motor za našou extrémnou pracovitosťou je náš vlastný strach, že nás nikto nemá rad takých akí naozaj sme?
A čo ak to čo nás naozaj poháňa vpred je fakt, že v nás náš otec neveril, alebo, že v nás neverila naša mama? Že nášho brata, čí sestru ľúbili viac ako nás. Alebo, že sme si to aspoň tak kedysi mysleli. Prečo tak úpenlivo potrebujeme dokazovať svoju hodnotu? Čo sa kedysi dávno stalo? Prečo stále potrebujeme tak veľmi dokazovať druhým, akí sme dobrí?

Naša duša bije denno denne na poplach. Neustále nám cez emočnú bolesť dáva najavo, že je zle, že by sme mali niečo so sebou robiť. My však nepočúvame. Nevieme. Nechceme. A preto si možno každý večer uľavíme fľaškou dobrého vínka. Každý deň jedna fľaštička je predsa ok. Možno to dobré a kvalitné jedlo začne byt medicínou na bolesť našej duše. Postupne priberáme na váhe, ale prehliadame to. 

A čo ak toto všetko je len jedno veľké popieranie? Popieranie toho, že my vlastne nežijeme. Že len existujeme. Že sme indiferentní. 
Odkladáme donekonečna to, čo je najdôležitejšie. Naše prebudenie sa.
A raz, možno o 20, možno o 30 rokov prídu depresie. Alebo choroba. Alebo nejaká iná krízová životná situácia, ktorá nás prinúti zaoberať sa naším vnútrom a prestať sa rozptyľovať tým všetkým, čo sme si vymysleli. V tom lepšom prípade stretneme učiteľa, ktorý nám pomôže. 
Jedným si však môžeme byť istí- vývoju a uvedomeniu si všetkého toho, čo si mame ako duša pochopiť sa nevyhneme. Aj keď proti tomu tak usilovne bojujeme a stoji nás to obrovské množstvo času, energie a životnej sily.
Veľa šťastia piatelia :)